Čaj v šálke, ktorá mi robí spoločnosť pri písaní tohto textu, je z indického Dárdžilingu. Zohrieva ma indická šatka z vlny jaka a mikina „made in Czech Republic“. Moje legíny vyrobili v San Franciscu, ktovie odkiaľ je bavlna. Celý môj počítač vyrobili pracovníci čínskej fabriky, nevedno, z ktorých koncov sveta sú súčiastky v ňom…

V Mexiku sme sa pustili do zbierania príbehov žien, ktorých životy ovplyvňuje migrácia mužov z ich rodín. Ako tím nezávislej novinárky a fotografa sme sa rozhodli získať financie na projekt Ženy, ktoré zostali aj od potenciálnych čitateľov našich textov – cez crowdfunding.

Kampaň končí dnes. Veľa ma naučila – o sebe, o mojich motiváciách, o prepojeniach vo svete, aj o vlastnej krajine. Počas kampane na náš projekt Ženy, ktoré zostali sa ma totiž mnohí pýtajú, prečo by nás aj na Slovensku mali zaujímať ženy, ktoré zostali v Senegale, Etiópii, Mexiku, Indii, či kdekoľvek inde vo svete? Ich životy sa nás vôbec nedotýkajú… Ja si myslím opak.

 

Naša závislosť

Premýšľam, ako by asi vyzeral deň, kedy by som mala používať iba veci, ktoré pochádzajú zo Slovenska či z Európy, alebo možno ešte z USA – skrátka z krajín, ktoré nás na Slovensku aspoň trochu zaujímajú – o ktorých máme pocit, že dianie v nich sa nás dotýka. Myslím, že by taký experiment rýchlo skončil – asi už pri otvorení skrine, keby som sa ráno potrebovala obliecť.

Čím viac cestujem, tým bližšie sa cítim k ľuďom na opačnom konci sveta. Videla som, ako aj pre nás pestujú ryžu v Thajsku či Indonézii, čaj v Indii, avokáda v Mexiku, kakao v Kolumbii, pomaranče a ananásy, ktorými si radi spríjemňujeme sviatočné dni, v Latinskej Amerike. Stretla som kambodžské dievčatá, ktoré od dvanástich vyrábajú topánky pre Európu, rybárov, čo lovia ryby aj pre európske trhy… Z repky olejnej a áut KIA by sme sa u nás asi nenajedli.

V rámci nášho projektu chceme ísť aj do Etiópie a Senegalu. V Etiópii pre nás odjakživa pestujú kávu. Okrem iného ju v poslednom období ohrozuje aj globálne otepľovanie. Ak nepatríte k Trumpovcom, tak viete, že to je reálna hrozba a že sme za ňu spolu-zodpovední. Napríklad, Európska únia patrí do prvej trojky najväčších producentov emisií skleníkových plynov. V prvej desiatke nie je ani jedna africká krajina. Napriek tomu, že krajiny Subsaharskej Afriky sa na klimatickej zmene podieľajú menej ako my, sú na jej dôsledky menej pripravené a bude na ne mať krutejšie dopady. Tento fakt bezpochyby ovplyvní aj ceny nápoja, na ktorom sme mnohí závislí, ako aj životy pestovateľov kávových zrniečok, z ktorých mnohí budú nútení hľadať iné spôsoby živobytia, možno aj mimo kontinent.

V Senegale pre Európu napríklad pestujú arašidy alebo lovia ryby. Bavlnu tam síce pestujú pre Bangladéš, ale ak sa teraz pozriete, kde boli vyrobené vaše rifle alebo tričko, hneď pochopíte spojitosť. Aj Senegal trpel suchami (a podľa predpovedí nimi bude trpieť aj v budúcnosti). Okrem toho trpí napríklad aj tým, že európske lode vylovujú ryby rýchlejšie a efektívnejšie ako malí rybári, ktorí tak strácajú živobytie. Výsledok medzinárodných obchodných dohôd.

Klimatická zmena je jedným z dôvodov, prečo sa predpokladá, že do roku 2010 sa bude chcieť do Európy dostať asi milión migrantov ročne. A budú to ľudia, na ktorých produkcii sme závislí aj my a aj my ju ovplyvňujeme naším každodenným životom či napríklad politickými rozhodnutiami predstaviteľov, ktorých si volíme.

klimatická zmena, ženy, ktoré zostali, tropická búrka, mexiko

Tropická búrka v Mexiku. Autor: Noel Rojo

Naša zodpovednosť

Hoci chápem, že väčšina Slovákov nemá takú osobnú skúsenosť ako ja, otázky o tom, ako sa nás dotýka napríklad Senegal či Etiópia, ma viedli k uvažovaniu aj o mojej rodnej krajine – o Slovensku, kde mnohí stále nevidia, že a/alebo ako sa nás ostatný svet dotýka, že je to aj naša starosť.

Prvý raz ma to zarazilo, keď sme protestovali proti utečeneckým kvótam. Nie, nie som za to, aby sa do Európy nahrnuli všetci tí, ktorí sa k takémuto riskantnému kroku odhodlajú a aby sme ich my s otvorenou náručou všetkých prijali.

Myslím však, že je načase si uvedomiť, že sme súčasťou väčšieho celku – v tomto prípade Európskej únie – aj vďaka nej sme tam, kde sme. Všetky tie miliardy zo štrukturálnych fondov, medzinárodné obchodné dohody, ktorých sme súčasťou, voľný pohyb…

Premýšľam, nakoľko si stále nesieme kdesi v našej DNA pozíciu „obetí“ z čias Rakúsko-Uhorska alebo aj Československa alebo z čias komunizmu, keď sme boli super uzatvorení pred celým svetom (nezdá sa mi, že by takáto izolácia bola riešením). Tak veľmi sme ho vtedy chceli vidieť, až sa teraz tvárime, že sa nás netýka? Alebo je to to, čo poznáme a my neradi vystupujeme zo svojej komfortnej zóny?

Neviem. Zatiaľ som nenašla odpoveď.

globálny svet, ženy, ktoré zostali, migrácia

Spolupráca. Autor: Noel Rojo

 

Viem len, že v prípade Európskej únie sme si sami zvolili, že chceme byť súčasťou niečoho väčšieho. A buďme k sebe úprimní, bez EÚ by sme sa zrejme veľmi ľahko stali súčasťou časti sveta, v ktorej sa nám v minulosti veľmi nepozdávalo (a nie je to tak dávno).

Okrem EÚ sme však aj súčasťou celého sveta. Lietame po ňom, mnohí kedykoľvek sa nám zachce, konzumujeme, čo svet ponúka, predávame do sveta aj to, čo nepodporuje vždy len mierové snaženie, a predsa mnohí vyhlasujú, že máme u seba doma dosť problémov na to, aby sme sa zaujímali o krajiny také vzdialené, ako sú napríklad tie v Subsaharskej Afrike.

Asi najviac by ma v roku 2018 potešilo, keby si viac Slovákov a Sloveniek uvedomilo, že žijeme v jednom svete, jednom organizme, ktorý dýcha spoločne (a aj my rozhodujeme o tom, aký vzduch budeme dýchať), čerpá zo spoločného zdroja, ovplyvňuje sa navzájom (a aj my rozhodujeme o tom, čo budeme spolu-vytvárať, či naopak), robí rozhodnutia, ktoré spolu súvisia. Ak chceme byť súčasťou týchto rozhodnutí, je čas zaujímať sa úprimne o to, čo sa deje za hranicami a prebrať za to zodpovednosť. Veď tak sme to pred 89 chceli, či sa mýlim?

Chcem vidieť von! Autor: Noel Rojo

Ženy

Dostávam tiež otázky, čo chcem projektom Ženy, ktoré zostali zmeniť.

Časy, kedy som zmätená chodila po chudobných uličkách Kambodže počas mojej prvej cesty za hranice Európy, a mala chuť zmeniť celý ten veľký, nespravodlivý svet, sú preč. Moju úlohu novinárky dnes vnímam inak. Dávam hlas tým, ktorých nepočuť a hľadám cesty, ako prerozprávať ich príbehy tak, aby zaujali tých, ktorých úlohou je meniť svet.

Žijeme vo svete, kde každá činnosť musí mať nejaký cieľ. Stále sa za niečím náhlime, a keď nevieme, za čím by sme sa v živote náhlili či k akému cieľu by sme sa radi dopracovali, dostávame sa do depresií, lebo veď – „mala by som to vedieť“. Paradoxom je, že kladieme ľuďom otázky, čo chcú svojím projektom zmeniť, aj keď sa sami zmien bojíme, lebo nevieme, čo prinesú.

Predsa však chcem čosi zmeniť – chcem dať hlas ženám, ktoré ho stále nemajú v médiách (a nielen v tých) toľko ako muži.

Aké by to bolo, keby sme mali celý obraz, nielen obraz „nebezpečných migrantov – mužov“, ktorí podľa mnohých médií prichádzajú znásilňovať či páchať teroristické útoky?

Chceme dať hlas ženám, s ktorými počas projektu aspoň na niekoľko dní žijeme. Ženám, ktoré zostávajú v krajinách svojho pôvodu, ovplyvnené migráciou, zároveň však v mnohých prípadoch s veľkou možnosťou zmeniť situáciu vo svojom okolí, vo svojich komunitách. Videla som v mnohých krajinách, že ženy majú schopnosť ovplyvniť chod vecí pozitívnym smerom, ak vedia, ako na to, ak majú podporu (nielen finančnú), ak sú vypočuté.

Životy rodín migrantov, ktorí k nám prichádzajú, sa nás dotýkajú – aj preto, že ich ovplyvňujeme naším každodenným životom. Aj preto, že práve tieto životy sú jedným z kľúčov k tomu, ako riešiť otázku migrácie na náš kontinent.

A napokon, ženám dávame hlas aj preto, že jednoducho prinášajú do akejkoľvek otázky odlišnú perspektívu, než muži, ktorí vládnu svetu.

Ženy, ktoré zostali. Autor: Noel Rojo

Príbehy podporujú ľudskosť

Na Slovensku nie sme veľmi zvyknutí počúvať príbehy neznámych ľudí. Prisadnúť si napríklad v autobuse k niekomu cudziemu a spýtať sa ho, za kým a prečo cestuje. Na cestách zažívam takéto situácie takmer denne a po čase som pochopila, že práve nimi som „živá“. Započúvať či začítať sa do ľudských osudov je podobná výživa, ako je akýkoľvek druh umenia či prechádzky v lese. Vo chvíli, keď sa prestaneme zaujímať o príbehy, a budú nás zaujímať iba ciele, vytratí sa ľudskosť…

 

Ďakujeme všetkým, ktorí podporili náš projekt Ženy, ktoré zostali. Ak máte po tomto texte chuť, pridať sa k nim, kampaň už sa skončila, ale môžete ma kontaktovať a možno nájdeme spôsoby spolupráce.