INDONÉZIOU POMALY

SPRIEVODCA A CESTOPIS

Sprievodca Indonéziou

E-book pre zodpovedných cestovateľov ponúka:

 

Sprievodca Indonéziou i cestopisy z krajiny.

Informácie o 6 ostrovochSumatra – Lombok – Flores. Tipy na zaujímavé miesta na východnej Jáve – Bali – Sulawesi. 

Praktické rady pre nezabudnuteľnú i bezpečnú cestu Indonéziou. Dozviete sa, kde sa najlepšie najesť a podporiť miestne kuchárky, či kde sa zatúlať za dedinským životom.

Tipy na miesta mimo turistických chodníkov i na ekoturistické aktivity miestnych.

Desiatky strán reportáží, blogov a zápiskov z denníka o zákulisí „turistických bublín“ (teda toho, čo chcú, aby ste v Indonézii ako turisti videli). 

+

Kompletné know-how, ako cestovať zodpovedne voči kultúre i životnému prostrediu. 

Pre koho je e-book Indonéziou pomaly?

 

Indonéziou pomaly je pre všetkých, ktorí chcú o destinácii vedieť viac, než bežný turista. 

Chcete cestovať aj mimo hlavných turistických chodníkov?  

Chcete zažiť každodenný život Indonézanov? 

Záleží vám na tom, aby ste v krajine, do ktorej sa vydáte, zanechali pozitívnu stopu? 

Chcete sa naučiť cestovať pomaly, aby ste mohli cestovať zodpovedne?  

Zaujíma vás, čo sa v Indonézii deje za hranicami turistických oblastí?  

Chcete vedieť, ako sa vyrába a pestuje to, čo budete počas dovolenky jesť? Chcete sa dozvedieť príbehy z histórie Indonézie, o ktorých sa veľmi nehovorí? 

 

TENTO E-BOOK JE TU PRE VÁS!

Chcete dostať správu, keď sprievodca vyjde?

Napíšte mi, že máte o Indonéziou pomaly záujem, a ja sa vám so sprievodcom ozvem najneskôr koncom novembra.

Prečo si na cesty zbaliť práve tohto sprievodcu?

V Indonézii som strávila viac ako pol roka, cestovala som ako novinárka hľadajúca príbehy obyvateľov krajiny. Vďaka mojej práci a pomalému cestovaniu som si vytvorila priateľstvá s miestnymi.

Cieľom e-booku Indonéziou pomaly je aj inšpirovať vás k podporeniu turistických, dobrovoľníckych alebo komunitných aktivít mojich priateľov.

V e-booku píšem o miestach, ktoré som sama navštívila, ba dokonca ich dobre poznám.

O miestach, kde som nebola, hovoria v Indonéziou pomaly miestni či zahraniční priatelia, ktorí na nich žili či žijú. Kvalita informácií je teda zaručená.

E-book píšem v nádeji, že cestovanie citlivé ku krajine a ľuďom v nej, pomôže k zachovaniu toho krásneho a jedinečného, čo Indonézia ponúka.

Sprievodca Indonéziou pomaly bude HOTOVÝ dO DECEMBRA 2017

Buďte medzi prvými, čo sa nechajú inšpirovať na svoje potulky Indonéziou. Pošlite mi svoj e-mail a ja vám dám vedieť, keď bude e-book v predaji!

4 + 8 =

UKÁŽKA Z E-BOOKU INDONÉZIOU POMALY

Čo prinesie turizmus na indonézsky ostrov Flores?

Vydala som sa do jednej dedinky zapojenej do siete domácich ubytovaní, aby som zistila, čo jej turizmus môže priniesť.

Benedictus ma vyzdvihol na motorke pri hlavnej ceste a vydávame sa po oveľa užšej ceste medzi ryžové políčka. Pribúdajú diery v asfalte, až nakoniec musím pri stúpaní do kopca niekoľkokrát z motorky zoskočiť, pretože by sme spoločne nevyšli. Ryžové políčka sa s narastajúcou nadmorskou výškou menia v husté lesy, ktoré sa striedajú s výhľadmi na kopce v diaľke.

Mladý učiteľ angličtiny ma vezie do dedinky Karot, kdesi v kopcoch indonézskeho ostrova Flores. Nie je na mape. Podľa Benedictových slov sú už všetci dedinčania v očakávaní môjho príchodu. Som prvá turistka, ktorá do dediny zavíta.

Uvítacia slávnosť

V priebehu asi hodinovej cesty do hôr mi Benedictus vysvetľuje, čo ma po príchode čaká. Vedúci dediny mi dá najskôr kávu na pohostenie, potom kurča na znak úcty. A ja by som mu za to mala dať nejaké peniaze. To ale netuším, že ma bude skutočne očakávať celá dedina, všetci vybavení mobilnými telefónmi – síce bez signálu, ale s fotoaparátmi. Fotia si ma bez opýtania, z bezprostrednej blízkosti. Až teraz začínam rozumieť, ako veľká udalosť je môj príchod.

Miestne žena ma oblečie do dlhej tkané tradičnej sukne. Nepatrí sa totiž, aby žena vošla do domu v nohaviciach po kolená. Tiež nevojdem do ledajakého domu, ale priamo do malej, spolovice drevenej, spolovice betónovej miestnej radnice. Dom uprostred dediny slúži na stretávanie rady starších a tiež k privítaniu významných návštev.

Pri vstupe nás sprevádza tradičná hudba a vystúpenie miestnej tanečnej skupiny. Sadáme si po obvode domu a osobne ma zdravia najstarší obyvatelia dediny, zatiaľ čo pred nás ženy nosia silnú, čiernu, poriadne osladenú kávu a uvarené sladké zemiaky, ktoré tu ku káve podávajú ako dezert.

Keď vám povedia, že súčasťou uvítacieho ceremoniálu je, že dostanete na privítanie kura, je veľká pravdepodobnosť, že bude živé. To moje bolo! Ani som si neuvedomila, že držím živú sliepku – toľko ľudí si ma fotilo.

Neskôr sa dozvedám, že som vlastne mala šťastie – v niektorých dedinách je tento uvítací rituál ešte doplnený o akt zabíjania sliepky, ktorý musí vykonať hosť. V prípade môjho daru sliepku zneškodnil na druhý deň ráno pán domu, kde nocujem. 

Kura, káva

Dom Marty a jej manžela je zatiaľ jediný, ktorý spĺňa podmienky pre ubytovanie turistov. Nič viac a nič menej nečakajte. A ešte jedlo, ktoré zaručene obšťastní chuťové poháriky. To síce v smerniciach napísané nie je, ale miestne gazdinky sa nenechajú zahanbiť.

Šetriť vodou nie je jednoduché. Marta a jej rodina chodia po vodu stovky metrov, každý deň. Pijú vodu z prameňa, ktorú si prevárajú. 

V miestnej škole

V každej dedine musí byť aspoň jeden človek, ktorý hovorí anglicky. Tu je to Benedictus, ktorý sa ma pokúša vmanipulovať do pozície učiteľky angličtiny jeho triedy. Je čisto dievčenská. Všetky školáčky sú hanblivé. Po anglicky rozumejú akurát pozdrav a otázku „ako sa máš“. Zato sú prefíkané – myslia si, že ma presvedčia, aby som za ne urobila domácu úlohu z jazyka. Nie nie.

Kladiem si však otázku, ako je možné, že majú za úlohu také zložité cvičenia, keď mi nerozumejú ani slovo z toho, na čo sa ich pýtam. V indonézskom učebnom systéme sa asi niekde stala chyba. Alebo je to jednoducho tým, že dievčatá z floreských hôr nemajú dostatočnú motiváciu. Kde by potom jazyk použili? Pravdepodobne sa z dediny len tak nedostanú. Väčšina ich bude v domácnosti vychovávať deti alebo na trhu predávať doma vypestovanú zeleninu – taký je osud miestnych žien.

Pohreb

Videli ste už niekedy fotky z pohrebu? Ja včera pri raňajkách hneď 400! Veľa ľudí, zosnulá… Pozvali nás k Martinej sestre, ktorej svokru pred dvomi dňami pochovali. Na dvor pred domom.

Taký je tu zvyk – mŕtveho si necháte v blízkosti, aby ste na hrob mohli nosiť obetné dary.

Peniaze

Európanka, ktorá cestuje, aby hľadala skutočné hodnoty, má pocit, že tu ľudia žijú to, k čomu sa my v Európe pokúšame vrátiť.

Marta sa zdarma stará o deti rodičov, ktorí pracujú na poli. Čo za to má? Prechádzame dedinou, jeden sused jej daruje durian, ďalší rambutan. Snažím sa im vysvetliť, že peniaze nie sú všetko. A to aj napriek tomu, že viem, že bez nich by som tu nebola.

Neviem si ani len predstaviť, aké to je nakupovať len cukor a soľ, lebo všetko ostatné mi rastie za domom. A tuším, že títo ľudia si nevedia predstaviť, aké je peniaze mať. Ale viem, že po tom túžia.

Celý koncept homestaya je pre nich o tom “zarobiť“. Benedictus, ktorý túto aktivitu inicioval, má predstavu, že budú časom pýtať peniaze aj za to, že Marta ukáže turistom, ako varí a bude z toho „hodina varenia“.

Najkrajšie bolo objatie, ktoré mi domáca Marta venovala, keď som jej darovala obrus, ktorý vyšívala moja stará mama. Za odmenu sa rozhodla naučiť ma tkať – iba tak, lebo sa chcela poďakovať. Mimochodom, aj za toto chcú v budúcnosti pýtať od turistov poplatok.

Otázky

Pobyt v dedinke Karot bol na pár dní raj, ktorý ma priviedol k premýšľaniu. 

Ak v záhrade rastie úplne všetko a po dvore pobehujú kurence, čo človeku ešte chýba?

Voda, vzdelanie, zdravotníctvo. A sebarealizácia. Človeku z Európy. 

Čo urobí Marta ako prvé, keď bude mať dosť peňazí? Pristavia s manželom k domu nové izby – pre turistov. A štvorčlenná rodina bude spať naďalej v jednej miestnosti. Naďalej bude chodiť po vodu k prameňu namiesto toho, aby si postavila studňu…