Mexičania v Oaxace ma inšpirujú pomalším tempom, vďaka ktorému majú čas sa do hĺbky rozprávať – pokojne s ľuďmi, ku ktorým si prisadnú na obede. 

Minule som skúsila kráčať cestou do centra za niekoľkými Mexičanmi. Bol sviatočný – veľkonočný deň. Nikam som sa neponáhľala. A predsa áno! Vydržala som to pri každom zo štyroch pokusov asi dve minúty a potom som Mexičanov predbehla – boli skrátka príliš pomalí – pre Európanku!

Životné tempo je v Oaxace úplne iné než na Slovensku. Nemôžete si nevšimnúť, že sa ľudia v uliciach skrátka neponáhľajú. Nejedia svoje bagety utekajúc po schodoch, ako to často vidieť napríklad v Bratislave. Sadnú si k nim, a ešte sa s vami pri jedení aj radi zahovoria.

To je ďalšia, veľmi príjemná časť života v Mexiku.

Hneď v prvý večer, keď sme prišli, sme hľadali miesto, kde sa na ulici najesť. Miestny nám poradil, že pani pri pizzérii robí výborné quesadille (kukuričná placka plnená syrom). Pri stánku stál s pani aj jej manžel, čo kasíroval zákazníkov, a štyri plastové stoličky. Tri boli obsadené. Sadli sme si teda, až keď jeden zákazník odišiel. A hneď sa nám prihovoril pán vedľa. Ani sme nevedeli ako, a najedli sme sa spolu. Vyrozprával nám o svojich rokoch v USA, aj o práci v miestnej reštaurácii. O vnúčatách, na ktoré bol zjavne hrdý. A dal nám rady, na ktoré miesta za tmy radšej nechodiť (to vám dajú v každom väčšom mexickom meste, neznamená to však, že sa musíte báť chodiť všade).

Chcú mať čas

Odvtedy som obedovala či večerala s minimálne dvomi desiatkami neznámych ľudí. Raz si k nám na trhu prisadol starší pán s japonskými koreňmi. Jeho starý otec utiekol z Japonska za druhej svetovej vojny, pán nám rozprával, ako sa skrýval v lesoch a stará mama mu nosila jedlo. O dva dni som ho stretla v meste a pozval ma si zatancovať na námestie. Na hlavnom námestí Zócalo sa totiž každú stredu tancuje. Na živú hudbu, zadarmo. Vidieť, ako si to miestni užívajú – akoby zabudli na všetko okolo – je veľmi inšpiratívne.

tanec, mexiko, oaxaca, zócalo, pohoda, sloboda

Tanečné Zócalo

V Ázii sú ľudia krásni, usmievaví a aj sa zaujímajú – spýtajú sa hanblivo, odkiaľ ste a ako dlho už ste v ich krajine. Tam však ich angličtina končí a ktovie, či by im hanblivosť dovolila ísť do dlhších debát, ktoré odhalia, čo sa v ich krajine deje a čo si o tom myslia. Neraz sa mi aj v rozhovoroch so vzdelanými, po anglicky hovoriacimi priateľmi v Ázii stalo, že pri niektorých témach začali šepkať.

V Mexiku môžete viesť dlhé filozofické debaty o všetkom – od postavenia pôvodných obyvateľov po emigráciu – s úplne cudzími ľuďmi, kdekoľvek ich stretnete.

A do veľkej miery to iste súvisí aj s tým pomalým tempom. Oni skrátka majú čas počkať si na odpoveď, keď sa opýtajú, „ako sa máte“. (Doteraz som nepochopila, prečo mi Íri kládli otázku How are you, keď ich to vôbec nezaujímalo)

Majú čas s vami posedieť. Chcú ho mať.

Kráčať pomaly

Vďaka týmto malým – veľkým veciam sa v Oaxace cítim vítaná. Tak úplne inak, ako predtým v Ázii. Nie ako turistka, ale ako jedna z nich – z miestnych. A úprimne – dúfam, že aj kráčať pomalšie sa čoskoro naučím.

V stredu, keď som kráčala do mesta, som si to vyskúšala opäť. Zrazu som videla veci, ktoré akoby prvé dva mesiace v Oaxace neboli – kvitnúce stromy na uliciach, ktorými chodím každý deň, nové ulice, ktorými ma pri tom ponáhľaní sa nenapadlo ísť, lebo znamenajú okľuku. Všimla som si aj veľmi vášnivú debatu medzi čističom topánok a jeho klientom. Ľudia zdanlivo nerovnocenní v mnohých iných kultúrach si tu rovnocenne vymieňali názory. Čistenie topánok sa pretiahlo…

oaxaca, mexiko, sloboda, čas, mať čas, rozhovor, park

Z Ázie už som si doniesla so sebou to, že nechodím na čas – sú isté veci, ktoré sa na človeka nalepia, keď dlhodobo žije v cudzej kultúre, či už sa mu to páči, alebo nie. Z Mexika by som si rada odniesla to pokojné tempo. A tak, aby ma tá zdanlivá pomalosť vo vnútri nestresovala, ani keď budem žiť zase niekde inde. Sú, naopak, veci, ktorých sa človek vychovaný v Európe zbavuje len veľmi ťažko – u mňa je to v tom prípade potreba neustále niečo robiť, niekam ísť – utekať.

A ešte jedna inšpirácia na záver – Mexičania vždy želajú pri odchode prísediacim dobrú chuť. Niekoľkokrát mi to vylepšilo deň:)