Čím dlhšie cestujem a čím viac príbehov ako novinárka na svojich cestách zbieram, tým častejšie si kladiem otázku: Čo prinášam do krajiny, v ktorej žijem? 

 

 

Byť prínosom pre spoločnosť, v ktorej sa rozhodnem (hoci len na krátko) žiť, je jeden zo základných predpokladov, ako byť spokojná na miestach, kde sa zdržiavam. Hľadať spôsoby, ako sa podeliť s miestnymi o to, čo poznám, dáva môjmu životu v cudzej krajine akýsi vyšší zmysel. Do istej miery ma to núti vystúpiť z digitálneho sveta do toho skutočného, zisťovať, čo sa tam deje, a  zapojiť sa. Meniť veci, s ktorými nie som spokojná, prirodzene prináša pocit zadosť učinenia, o to viac, keď sa priničím o zmenu života k lepšiemu niekoho konkrétneho. Často si vďaka tomu užívam nomádenie, namiesto toho, aby som sa nechala príliš zaťažovať logistikou, prílišným teplom, zlým internetom, a pod.

 

Digitálne nomádstvo nám všetkým dáva veľa slobody. Mne však dáva aj príležitosť hľadať cesty, ako byť prínosom. Týchto osem spôsobov som zatiaľ objavila, aj vďaka mojím priateľom, čo na vlastnej koži „skúmajú“ digitálne nomádstvo.

 

  1. Digitálne nomádstvo s pokorou. Nebyť viac

 

Najobľúbenejšie nomádske destinácie sú bezpochyby top aj preto, že sú veľmi prispôsobené pre turistov i nomádov. K dobrému pocitu zo života v exotike sa tak pridáva i pocit bezpečia. Na druhej strane, cudzincov je napríklad v takom Čiang Mai toľko, že je jednoduché zabudnúť, že sme len hosťami.

 

Naposledy, keď som bola mesiac v Čiang Mai, mi bolo niekoľkokrát smutno z Thajcov, ktorí boli namrzení pri obsluhovaní v reštauráciách. Zároveň som zažila niekoľko situácií, v ktorých tým istým Thajcom dali cestovatelia najavo – podľa mňa dosť nevhodným spôsobom – že by sa mali naučiť po anglicky, alebo že jedlo, ktoré im priniesli, je príliš pálivé.

 

Thajčina nie je jednoduchá, ale naučiť sa po thajsky vypýtať si nepálivé jedlo nie je nemožné. Mimochodom, pálivé jedlo je neoddeliteľnou súčasťou miestnej kultúry.

 

Nomádiť s pokorou pre mňa znamená nechcieť sa za každú cenu v cudzej kultúre cítiť ako v Európe. Ak už sa naozaj chcem cítiť ako doma – naučím sa aspoň pár fráz v miestnom jazyku a z času na čas jem aj pálivé. Cestovať s pokorou znamená rešpektovať inakosť. A to sa mne darí iba vtedy, keď sa jej snažím viac porozumieť.

 

Čiang mai, digitálne nomádstvo, digitálny nomád, sloboda, práca na diaľku

Budhistický chrám v Čiang Mai.

 

  1. Záujem – vyjsť z bubliny

 

Komunita digitálnych nomádov je bezpochyby dôležitou, ak sa chce človek rozvíjať v biznise, ktorý robí, či nájsť si nových kamošov, čo majú podobné záujmy. Povedzme si úprimne, je jednoduchšie na Bali nájsť človeka s podobnými záujmami medzi digitálnymi nomádmi, než medzi miestnymi. Ale, počkať, pokúsila som sa o to druhé?

 

Vyjsť z bubliny zahraničiarov žijúcich na mieste, kde som, a prejaviť záujem o miestnych, je krok k vytvoreniu priameho kontaktu s miestnou kultúrou. Aj príbehy obyvateľov danej krajiny môžu byť inšpiratívne. Pre mňa sú často ešte viac než neustále opakovanie tých istých cestovateľských príbehov, ktoré prináša digitálne nomádstvo. Kamarátka Yoan v Indonézii ma napríklad inšpirovala k tomu, čo je naozaj dôležité v partnerskom vzťahu. Z mojich skúseností usudzujem, že by som podobnú inšpiráciu načerpala u cestovateľov/nomádov len ťažko…

 

Rada hľadám nové cesty prejavenia záujmu o cudzie kultúry a ľudí v nich.

 

Veľmi sa mi páči, ako prejavuje záujem o príbehy ľudí kamarátka Ivana Grešlíková. Zbiera príbehy ľudských rúk (a teda, skôr ich majiteľov). Zaujíma sa o ľudí – jednotlivcov, a vďaka tomu sa veľa dozvedá o kultúre. A vysiela informáciu, že prišla, aby sa čosi nové dozvedela, priučila. „Čím viac času na rozhovor máme, tým viac ľudia dávajú svoj príbeh do súvislosti so spoločenskou situáciou krajiny, odkiaľ pochádzajú, čo je celkom zaujímavý fenomén,“ vraví Ivana z Nomad is Beautiful.

 

„Pre mňa osobne je prirodzené vedieť meno pani, ktorá mi predáva kávu vo vietnamskej kaviarni a usmeje sa na mňa, alebo pána, ktorý mi ponúka banány počas túry v tajwanskom lese len tak, lebo som cudzinka v jeho krajine. Otázka „what’s your name?” láme ľady. Človek, s ktorým si sa práve stretla, zrazu vidí, že máš záujem priblížiť sa mu, že ho vnímaš ako osobu, nielen ako niekoho, komu strčíš do ruky peniaze a odídeš,“ vraví Ivana.

 

digitálne nomádstvo, digitálny nomád, barma, mjanmarsko, ženy, sprievodca, sloboda, cestovanie

Pri zbieraní príbehov žien v barmskej zapadnutej dedinke.

 

  1. Poradiť s biznisom

 

Často mám pri nomádení pocit, že ja a ľudia v cudzej krajine žijeme v úplne iných svetoch. A ono to tak naozaj je – politický režim, ekonomická situácia, aj tradičné vnímanie života sú niekedy príliš odlišné. A teda aj naše premýšľanie, napríklad o biznise.

 

„Keď hovorím s miestnymi, snažím sa im rozšíriť možnosti, ktoré vidia. Chcem im ukázať cesty, ktoré možno ešte nezvažovali,“ vraví Martin Rosulek, s ktorým som robila rozhovor pre článok o digitálnych nomádoch. „S miestnym zamestnancom v coworkingu sme sa dlho zaoberali možnosťou cestovať do zahraničia a získať prácu. Aj keď majú internet, mnohí sú v celospoločenskej nálade, že veci sú „ťažké a nemožné“ a je lepšie zostať tam, kde sú,“ dáva tip nomád, čo napísal praktickú knihu Digitální nomád. Tá prezradí, čo potrebuješ vedieť o digitálnom nomádstve.

 

Poradiť s biznisom môžeme komukoľvek – (možno otravným) predajcom náramkov aj miestnym farmárom. „Odporúčam im, ako sa odlíšiť od konkurencie, urobiť niečo trochu inak. Ak sa pozeráte na 12 rovnakých predajcov s náramkami, hovoríte si, prečo robia všetci rovnako? Aj keď s nimi často hovorím o predajných technikách, nechcem im ukázať ako lepšie predávať. Radšej sa snažím, aby pochopili, ako sa cítime v ich krajine, čo nám môžu ponúknuť, čo hľadáme. Komunikácia a spojenie ľudí je podľa mňa to, čo posúva svet výrazne dopredu,“ dodáva Martin.

 

Ja zase miestnym neziskovkám ponúkam nápady, kde hľadať zdroje na ich projekty či ako ich viac spropagovať – doma i v zahraničí, ak prejavia záujem.

 

lombok, indonézia, digitálne nomádstvo, digitálny nomád, náromaky, cestovanie, sloboda, suveníry

Malí predajcovia náramkov na ostrove Lombok, Indonézia

 

  1. Nakupovať u miestnych

 

Nakúpiť na miestnych trhoch, ubytovať sa u miestnych či využiť miestnu hromadnú dopravu znamená podporiť jednotlivé rodiny, ale aj miestnu ekonomiku. Je rozdiel v tom, koho podporím, keď sa ubytujem v hoteli medzinárodnej siete či idem na trek so zahraničným sprievodcom, alebo keď využijem ubytovanie v homestayi a služby miestneho sprievodcu.

 

Na to prvé niekedy potrebujem väčšiu chuť vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Na druhej strane mám zaručené intenzívnejšie zážitky. A aj o tých digitálne nomádstvo je.

 

Toto sa mi zdá samozrejmé, oveľa zaujímavejší je pre mňa nasledujúci bod…

 

Indonézia, Flores, homestay, domáce ubytovanie, digitálne nomádstvo, zodpovednosť, cestovanie pomaly, mimo turistického chodníka, sloboda

Ubytovanie u miestnych na indonézskom ostrove Flores.

 

  1. Nielen lacno, ale aj férovo

 

Keď som sa rozhodla pre digitálne nomádstvo, mala som obmedzené financie a tak som chcela cestovať nízkonákladovo. Akosi prirodzene to vyplývalo aj z faktu, že som chcela podporovať miestnych, čo je väčšinou lacnejšie. Na druhej strane som často neinvestovala napríklad do podpory aktivít, o ktoré sa so mnou chceli podeliť, či do ich výrobkov, ktoré ich živia. Bolo to pre mňa drahé. Dať 40 EUR za šatku, ktorú Mexičanka či Indonézanka tká aj tri mesiace, sa mi zdalo veľa. Do chvíle, kým som si tkanie sama nevyskúšala. Kým som v indonézskych dedinách videla ženy sedieť s rovným chrbátom pri tkaní každý deň. Vtedy som si prestala hovoriť, že si radšej kúpim tri šatky, každú za 3 EUR. Tak trochu sa to vylučuje aj s predchádzajúcim bodom. Oceniť férovo prácu miestnych je pre mňa súčasťou zodpovedného nomádenia. Pravdou je, že to môžem až vtedy, keď tú férovú cenu poznám.

 

Indonézia, Flores, digitálne nomádstvo, sloboda, tkanie, umenie, tradícia

Tkajúca Indonézanka

 

  1. Dobrovoľne

 

Digitálne nomádstvo sa dá spojiť s dobrovoľníčením. Znížite si náklady a preniknete do miestnej kultúry. Stačí sa zapojiť do pôsobenia nejakej miestnej organizácie – či už na záchranu zvierat alebo životného prostredia, či na pomoc farmárom. Dobrovoľníckych ponúk je plný internet. Ak sa neviete rozhodnúť, ktorých sa chopiť, spýtajte sa skúsenejších cestovateľov, či tých, čo sa zúčastnili práve vami vybraného dobrovoľníčenia.

 

Možno krútite hlavou nad touto možnosťou, lebo už máte svoj biznis, a nepotrebujete si znížiť náklady či nemáte čas dobrovoľníčiť. Vedzte však, že za doborovoľníčenie sa považuje aj pomoc miestnym pri zbieraní odpadkov z pláže či učenie angličtiny v miestnej škole v džungli jednu hodinu týždenne. Môžete to robiť pre zlepšenie vašej karmy. Alebo preto, aby ste si nemuseli sťažovať na špinavé pláže a podporili miestnych v ich občianskom aktivizme. Nech už bude vaša motivácia akákoľvek, čosi pozitívne z toho, čo viete či máte, odovzdáte na mieste, kde žijete. Či už to bude čas alebo know-how.

 

Ja som napríklad týždeň dobrovoľníčila v kambodžskej organizácii, čo pracuje v slumoch. Spracovávala som príbehy beneficientov do záverečnej správy, takže som robila prácu, ktorá má baví aj živí.

 

Okrem toho som zbierala odpadky na mojej obľúbenej indonézskej pláži – dobrovoľne a neorganizovane. Nepáčilo sa mi, že tam boli. Pridali sa ku mne a mojej sestre napokon aj miestne deti…

 

kambodža, dobrovoľníctvo, digitálne nomádstvo, digitálny nomád, sloboda, práca na diaľku

Kambodžský vidiek. Zbierajúc príbehy pre záverečnú správu Sao Sary Foundation.

 

  1. Digitálny nomád, ktorému záleží na životnom prostredí

 

Snáď najsmutnejšie pre mňa vždy je vidieť plastové fľaše v lesoch i popri chodníkoch, na plážach, ktoré by inak mohli byť ako z časopisu. Do väčšiny rozvojových krajín, v ktorých som žila, dorazil plast rýchlejšie, než sa väčšina ich obyvateľov stihla dozvedieť, čo spôsobí odhodená fľaša v mori či ako dlho trvá rozklad takej fľaše v lese. V mnohých krajinách dodnes neexistuje spôsob spracovania odpadu.

 

Čo s tým môžem urobiť ja? To isté, čo s tým robím aj doma – na Slovensku – eliminovať odpad, čo produkujem. Mám svoju fľašu a dopľňam si do nej vodu, namiesto toho, aby som v štyridsať stupňových teplotách kupovala dve dvojlitrovky denne. V mnohých krajinách si dnes doplníte pitnú vodu v automatoch na ulici (Thajsko) či v hoteloch alebo reštauráciách (Mexiko, Indonézia, Filipíny, atď.). Nosím so sebou aj filter. Tu v Oaxace v Mexiku nám vozia každý týždeň 20 l vody až pred dvere, za euro.

 

Vyberám si ľudí na trhu, ktorí balia svoje produkty do papiera, či do banánových listov alebo jem v miestnych reštauráciách – neberiem si jedlo so sebou.

 

Samozrejme, lietanie je jedným z najväčších hriechov každého, kto sa rozhodne pre digitálne nomádstvo. A stáva sa tým väčším, čím viac času trávim na cestách. Totiž, stále menej zvládam tráviť 20 hodín v autobuse. Keď som s nomádením začínala, lietala som menej ako dnes. A tak všetkým začínajúcim doporučujem článok o tom, ako cestovať bez lietania.

 

Spôsobov, ako prispieť k lepšiemu životnému prostrediu, sú stovky, ba tisíce. Záleží na tom, v akej krajine sa nachádzate. Prípadne sa pýtajte miestnych, s čím majú problémy. Tu v Oaxace, kde teraz žijeme, je to voda. A tak šetríme.

 

digitálne nomádstvo, digitálny nomád, odpad, cestovanie, india, sloboda, práca na diaľku

Aj toto je realita krajín, kde žijem svoj sen – nomádstvo!

 

  1. Digitálny nomád, čo šíri informácie

 

Vo svete, kde žijem, narastá nacionalizmus, xenofóbia, rasizmus. Keď som naposledy na bratislavskej hlavnej stanici videla chlapíkov v zelených tričkách, pochopila som, že ich na Slovensku potichu akceptujeme a neviem, či môže byť ešte čosi horšie…

 

Cestujem po celom svete a žijem s ľuďmi z tých najodlišnejších kultúr. Poznám inakosť – viac ako väčšina obyvateľov Slovenska, z ktorých je navyše veľká časť vyľakaná – z utečencov i z imigrantov (aj s tými som sa stretla, s obomi). Ako novinárka považujem za svoju povinnosť informovať o tom, kto sú ľudia, ktorých stretávam. Ale myslím, že to môže (ba dokonca mal by) robiť každý digitálny nomád. Nielen dávať ľuďom tipy na najlepšie pláže a podeliť sa s nimi na prezentáciách o vtipné historky z ciest, ale aj vyrozprávať obyčajné príbehy obyčajných ľudí, ktorí sú presne takí istí ako my.

 

A nielen to. Môžeme hovoriť napríklad aj o tom, ako rastú ananásy, lebo sme to videli. Či o tom, čo sa v krajinách deje, ako v nich ľudia žijú.

 

Moja vystrašená stará mama nikdy žiadneho černocha ani moslima nestretne, a predsa sa ho bojí. A ja som ich stretla desiatky, ba stovky. Mnohí ma u seba nechali zadarmo prespať (v rámci couchsurfingu). Môžem teda tým so strachom vyrozprávať, aké som s nimi mala skúsenosti (a že boli iba pozitívne).

 

etiópia, inakosť, digitálne nomádstvo, novinárka, ľudia s postihnutím

Inakosť. Etiópia.

 

 

 

Ako píšem v rozhovore pre Startitup, bohužiaľ, nie sme vo svete rovnocenní. Fakt, že sa mnohí pred nami správali, že sú oveľa viac, neznamená, že v tom musíme pokračovať. Práve naopak – verím, že ak svoje digitálne nomádstvo obohatím aspoň o polovicu z vyššie spomenutých bodov, bude krajší nielen život miestnych, ale aj ten môj, nomádsky.

 

Premýšľaš aj ty o tom, aký dojem zanechávaš v krajinách, kde nomádiš? A čo robíš preto, aby bol pozitívny? Som zvedavá na ďalšie tipy:)