Už dávno nie som v Ázii, ale zázraky sa nedejú len tam. Občas sa veľká zmena udeje aj v Európe. A každý z nás sa o ňu môže zaslúžiť.

Vrátila som sa pred dvomi mesiacmi. Svojím termínom návratu som prekvapila skoro všetkých členov rodiny, lebo si skoro všetci mysleli, že priletím až na Vianoce.

A prekvapila som ich aj inými vecami. Napríklad tým, že sa zo mňa v Ázii stala vegetariánka a že som úplne prestala jesť veci, ktoré obsahujú palmový olej. Zrazu ženy nevedeli (mamky, priateľky, i staré mamy), čo mi majú na návšteve ponúknuť, keď teda nejem mäso. A málokto z ľudí mimo mojej sociálnej bubliny (tj. z tých, ktorí premýšľajú rovnako a sú srdcom a dušou aspoň tak trochu ľudsko-právnymi aktivistami) rozumel, prečo si myslím, že čosi zmením, keď nejem tie „výborné“ čokoládové cukríky či horalky.

Na prvej návšteve starej mamy po desiatich mesiacoch som sa stretla aj s ujom, tetou, bratrancom a sesternicou. Tradičná reakcia ľudí, keď zahlásim, že nejem mäso, je, že „by som mala aspoň trošku, lebo organizmus to potrebuje“. Nuž, tuším viem sama najlepšie, čo moje telo potrebuje. Ale chápem tieto zaužívané predstavy o stravovaní, zdanlivo neľahko sa menia, veru. Keď som si však dovolila na spomínanej návšteve povedať, že nejem ani potraviny s palmovým tukom, pretože som bola tri týždne v horiacej Indonézii a nechcem sa podieľať na tom, ako sa ničia pralesy zeme kvôli niečomu, čo vlastne moje telo ani nepotrebuje (ba navyše mu to nerobí dobre), nastala búrlivá debata o tom, či si myslím, že zachránim svet.

A ujo sa ma opýtal, čo má teda jesť.

„Nebudem ti hovoriť, čo máš jesť. Ja ti len môžem povedať, čo nejem ja. A prečo to nejem,“ odpovedala som a stála som si za svojím aj pri opakovanom položení tej istej otázky.

A tak som si vypočula, ako za všetko môže americká vláda a my s tým aj tak nič neurobíme. A že vlastne členovia mojej rodiny ani nejedia toľko toho mäsa a palmáču, že by oni nejako tej našej planéte uškodili. Vraj kupujú mäso domáce. To ma potešilo. Ale inak som vlastne nerozumela, prečo na mňa kričia. Iba som myslela na tých Indonézanov, ktorí mi opakovali, že jedna z vecí, čo situáciu v ich krajine zmenia, je náš postoj k spotrebe palmového oleja. A počúvala som, ako vlastne odmietame prebrať svoju časť zodpovednosti. Som presvedčená, že nejakú máme, nech je akákoľvek malá (či veľká).

Stará mama sa do debaty zapojila s tým, že zaspomínala na detské časy, kedy sa radovali aj z domáceho chleba, nieto ešte z čokoládových dezertov… Sestra Alžbetka, ktorá so mnou bola v Indonézii, a ktorá začala na Facebooku skupinu, kde môžete nájsť (i sami postovať) potraviny, čo palmový tuk neobsahujú, argumentovala v môj prospech. Vlastne ešte aktívnejšie ako ja. Akoby som rezignovala už na začiatku debaty… Ale odchádzala som z návštevy presvedčená, že si všetci tieto spoločné chvíle zapamätajú – keďže boli po desiatich mesiacoch prvé a zároveň dosť napäté…

Od seba

Prišli Vianoce. Všetky ženy v rodine začali medzi tým vymýšľať a vyvárať vegetariánske jedlá, aby mi urobili radosť. Dokonca prišli s vlastnými – novými receptúrami na vianočnú vegetariánsku kapustnicu! Jedna stará mama po niekoľkých rokoch upiekla domáce opekance, lebo v tých z obchodov je palmový tuk. A druhá stará mama upiekla všetky vianočné koláče s maslom, namiesto margarínu (lebo aj tie obsahujú palmáč, ak ste to nevedeli náhodou:)).

„Tri dni tu bola hustá hmla, nič nebolo vidieť. Spomenula som si, ako si hovorila o tých horiacich pralesoch v Indonézii, naozaj to muselo byť hrozné,“ povedala mi starká, keď sme si tie koláče vychutnávali.

A napokon som od priateľky zo stredoškolských čias dostala pod stromček taštičku plnú zdravých tyčiniek – tiež bez palmového oleja.

Dojali ma. Všetci moji blízki… Cítila som, ako veľmi ma majú radi.

A cítila a veľmi jasne som videla ešte čosi…

Nikoho som nepresviedčala, aby robil veci tak, ako ich robím ja, ani tak, ako ich ja potrebujem. Bola to ich iniciatíva. Čiastočne preto, že mi chceli urobiť radosť, čiastočne preto, že počúvali, čo hovorím a zdalo sa im to tiež dôležité. A možno tam boli aj iné motivácie. Dôležitý je pre mňa výsledok.

Mala som pocit, že vďaka tomu, že som mäso a palmový tuk nejedla ja, mohli aj ostatní ochutnať čosi nové (vegetariánsku kapustnicu) a v konečnom dôsledku aj jesť kvalitnejšie a zdravšie koláče či opekance. A spoločne sme tak aspoň nachvíľu bojkotovali biznis s palmovým olejom.

Stále si nemyslím, že tým zachránim svet. Ani to nechcem. Stačí mi, že som aspoň nachvílu inšpirovala k zmene a hľadaniu alternatív mojich najbližších. A bolo to oveľa jednoduchšie, ako som si myslela. Stačilo sa rozhodnúť a stáť si za svojím rozhodnutím v každodennom živote. A ešte informovať tých, ktorých to zaujíma, o tom, prečo som sa tak rozhodla.

Zmena je niekedy jednoduchšia, než sa zdá. Len treba začať od seba.